Počas OH V ohrození 2018 je v rámci spolupráce so Slovenským olympijským výborom každý mesiac predstavený jeden olympijský šport, v ktorom sa na OH Gamča ešte nesúťaží. V septembri to bola lukostreľba, v októbri to bol pozemný hokej, za november to je rýchlostná kanoistika a v decembri to bude rýchlokorčuľovanie. Ďalšie športy sú pripravené aj na ďalšie ročníky olympiády.
Hosťami rýchlostnej kanoistiky boli slovenskí olympionici Erik Vlček (Sydney 2000, Atény 2004 – bronz K4 1000m, Peking 2008 – striebro K4 1000m, Londýn 2012, Rio 2016 – striebro K4 1000m) a Juraj Tarr (Sydney 2000, Peking 2008 – striebro K4 1000m, Londýn 2012, Rio 2016 – striebro K4 1000m), ktorých medzi diskusiou a finále (výsledky) vyspovedala Zuna Hochelová z GrössLink-u.
Erikovi, Jurajovi a športovému riaditeľovi sekcie hladkých vôd Slovenskej kanoistiky pánovi Petrlemu ďakujeme za celkovú pomoc s predstavením rýchlostnej kanoistiky na Gamči.
_
Najskôr by som sa rada opýtala na vaše začiatky – ako ste sa dostali ku rýchlostnej kanoistike?
Erik: Tak Komárno je také vodácke mesto, ja som pôvodne nechcel byť kajakár, ani ma to tým smerom nelákalo. Keď ste malí, tak ako chlapci hráte futbal, hokej a také športy, čo vidíte v telke, to ťa zaujíma. Ale raz ma rodičia zobrali na hrádzu, čo máme pri Váhu a videl som tam ako sa deti člnkujú. To bolo niečo nové, čo som ešte nevidel a zaujalo ma to. Chcel som si to tiež vyskúšať, aké to môže byť, keď si sadneš do kajaku a ideš na tej vode. Na druhý deň som si to vyskúšal a zapáčilo sa mi to.
Juraj: Ja som v podstate vyrastal v lodenici tam u nás v Komárne. Tým, že môj otec bol kanoista (Juraj Tarr st,. pozn. red.), tak mu idem v šľapajach. Od nejakých štyroch rokov som tam bol, ale len ako dieťa, v podstate som pri kajakoch vyrastal a aj som pri tom ostal. Potom postupne som samozrejme začal jazdiť na vode. Takže vlastne otec ma k tomu priviedol.
A keď ste boli malí, aj ste sa zaujímali o lode, stavali si nejaké modely a tak?
Erik: Nie, nie, vôbec…
Juraj: Ako malý som si zložil Titanic. Tak dlho som sa s tým hral, ale potom sa mi to rozpadlo, lebo bol vietor… Takže ja som si jednu loď postavil.
A tým, že ste začínali vo veľmi skorom veku – ako ste skĺbili šport so školou?
Erik: Keď chceš, tak si vždy nájdeš čas. To je o tom, aby ste si to vedeli zorganizovať a potom nabehli na jeden režim a už vlastne idete: ráno škola, po škole tréning, po tréningu prídete domov, učíte sa a do kola to isté. Musíte si to len vedieť správne zadeliť, všetko sa dá stíhať.
Juraj: Horšie to bolo asi na strednej, na základnej ešte nebolo toľko vyučovacích hodín a tak. Na strednej, keď v podstate bolo do tretej vyučovanie, tak rýchlo na tréning. Ale už sa človek ráno tak pobalil, že vedel ísť hneď zo školy…
Erik: Ešte rozdiel je v tom, že napríklad v Komárne neboli nejaké dopravné zápchy, všade som išiel na bicykli, takže presne som vedel, že každý deň mi to bude trvať tá cesta 10 minút do školy a tak. Takže tam sa to dalo z tohto hľadiska ľahko, ale verím, že tu v Bratislave je to o dosť komplikovanejšie. Má nejaké výhody aj to menšie mesto.
Predpokladám, že na úkor športu a školy potom šli iné voľnočasové aktivity, napríklad, že ste s kamarátmi nechodievali na pivo a podobne…
Erik: Tým, že sme vyrastali v tom kolektíve v lodenici, tak nás to neťahalo cez týždeň alebo cez víkendy ísť niekam. My sme mali svoj kolektív, s ktorým sme si rozumeli a keď sa chodilo na preteky, tak sme sa skôr tam vyšantili, lebo tam sme si užívali naše detstvo a tam sme robili zlé veci.
Juraj: Tešili sme sa, že sa naučíme. A prichystáme sa do školy na druhý deň…
Ako sa zmenili tréningy od začiatkov po teraz, keď musíte trénovať aj na najvyššie súťaže?
Erik: Zo začiatku, keď sme boli malí, tak sme sa tam viac – menej hrali. Keď aj príde dieťa a dáte mu veľa tréningov, tak vám odíde, takže treba ich nejak zaujať a myslím, že sme z tohto hľadiska mali šťastie na trénerov. Dokázali v nás prebudiť záujem o tento šport a neodradili nás hneď pri prvých tréningoch. Boli to iné tréningy, zo začiatku je veľmi ťažké sa vôbec udržať v kajaku, približne prvé dva roky nám trvalo kým sme vôbec získali sebaistotu. Treba sa tomu venovať, aby ste získali kontrolu nad kajakom a až potom sa prechádza do tých ťažších tréningov.
Juraj: A keď sme boli deti, bolo veľmi zaujímavé a dobre nám robilo, že bola telocvičňa v zime. Čiže nielen v tej lodenici sme boli, ale aj v telocvični. Vždy sa tam nakoniec aj tak hral futbal.
Počas diskusie pred chvíľou ste spomínali, že napr. v K4 je ten úplne vpredu veľmi dôležitý a že musí byť veľmi sústredený… Je ten šport aj o psychike? Respektíve do akej miery?
Erik: Je, pri tej vrcholnej úrovni je to hlavne o hlave. Aj my sme zažili, že bolo veľa skvelých športovcov, mali sme veľa kamarátov, s ktorými sme trénovali a na tréningoch nás predbiehali, neskutočné výkony vedeli podať, ale keď už prišiel čas na tie preteky, tak už ich neposlúchalo telo, ruky a už nevedeli ísť tak rýchlo. Veľmi záleží aj na tom, ako sa viete sústrediť, ako sa postavíte k tým pretekom a naozaj, hlava je niekedy veľmi dôležitá. Až takmer rozhodujúca.
A trénujete nejako špeciálne aj psychiku, sústredenie sa?
Erik: My sme nikdy neboli tie typy, že by sme sa pred pretekmi zosypali alebo si málo dôverovali a potrebovali pomoc ohľadne tohto. Počas tých rokov sme si v sebe niečo vybudovali. Napríklad viem ako sa mám skoncentrovať, viem čo mám robiť pred štartom, aby som sa naozaj sústredil a nastavil sa. Máme za sebou množstvo dobrých, dôležitých štartov, olympijské hry, čo sú raz za štyri roky, to je obrovská psychická záťaž.
Juraj: Aj napríklad v Riu 2016, tí dvaja mladí čo boli s nami (Denis Myšák a Tibor Linka, pozn. red.), ich prvá olympiáda, v podstate tretí väčší štart spolu, lebo sme s nimi mali jedny majstrovstvá sveta, jednu Európu a potom už OH. Ale zvládli to tak excelentne, že oni boli tí iniciátori, že kedy už budeme štartovať… Že už by chceli štartovať, takže to bolo úplne v pohode. A pritom tá olympiáda je taký istý štart, ako MS dajme tomu, len to veľké meno toho, preto je tam tá psychika taká trošku iná…
Ako vnímate olympijské hry? Je to vždy iné, nanovo pekné?
Erik: Olympiáda je preto taká fantastická, jednak že sa koná stále niekde inde a je to každé štyri roky, a je ťažké sa na ňu dostať. Pre kajakára veľmi, lebo keď sú MS, tak sa tam zúčastňuje 1300 športovcov, ktorí pretekajú a chcú sa tam dostať. Ale na OH sa dostane len 200, z toho je možno 50 kajakárov, 50 žien a nejakí kanoisti a potom plus sa to doplní z nejakých rozvojových krajín, lebo olympiáda je vlastne o tom, aby ten jednotlivý šport mal čo najväčšie zastúpenie krajín. A preto napr. z Európy je ťažké sa dostať, ale taký Afričan, ktorý začne pádlovať, tak jemu dajú zelenú kartu.
Ako potom vyzerá tá komunita kajakárov, napríklad aj v olympijskej dedine?
Juraj: Ale taká otvorená, podľa mňa…
Erik: Tak sú krajiny, ktoré si rozumejú, napr. Slováci a Česi, tí nemajú jazykovú bariéru, tak sa v pohode dorozumejú. Veľká výhoda je, keď viete po anglicky, v kanoistike je ešte veľmi dobre vedieť napr. po maďarsky, lebo Maďari majú strašne veľkú základňu a veľa trénerov je roztrúsených po celom svete. Takže keď poznáš maďarského trénera a vieš s ním komunikovať, tak on robí teraz napríklad v Kórei a už keď chceš ísť do Kórei trénovať, tak sa ľahšie vieš dostať. A potom sú krajiny, napríklad takí Nemci, ktorí si ťažko niekoho pripúšťajú k sebe, oni majú vlastné kajaky, vlastný tím a všetko… Je to také veľmi individuálne.
Čo hovoríte na naše OH Gamča?
Erik: Nikdy som sa s tým ešte nestretol, že by si jedna škola organizovala vlastnú olympiádu a naozaj takto svedomite sa na to pripravila. A mala až takýto široký záber športov, lebo naozaj sa tu súťaží v obrovských množstvách športu, pomaly naozaj ako na tej ozajstnej olympiáde. 😉 To je zas dobre, lebo každý si môže nájsť to svoje a každý si môže niečo vyskúšať. A my sme veľmi radi, že tento rok sa sem podarilo doniesť trenažéry a na telesných ste si vyskúšali aj pádlovanie. Niekedy to nie je iba o tom učiť sa, učiť sa, ale trošku si aj zašportovať a vedieť sa odreagovať.
A na záver – chceli by ste niečo odkázať Gamčáčkam a Gamčákom?
Erik: Ja tak osobne, z vlastných skúseností – aby sa nebáli dávať si ciele. Pokojne aj tie najvyššie, aké sú možné, ja som tiež mal jeden sen dostať sa na olympiádu a splnilo sa mi to, takže treba si dávať ciele. A potom naozaj robiť všetko pre to, aby ste dosiahli svoj cieľ. Veľmi dôležité je, keď sa vám to nepodarí na prvýkrát, alebo spravíte nejakú chybu, tak aby ste sa z tej chyby poučili a musíte ísť proste ďalej. Rozdiel je tam ten, že keď tá prvá chyba odradí, tak si slabý, musíš sa z tej chyby poučiť a nikdy sa nesmieš vzdávať. Stále dopredu, stále dopredu, ísť si za svojím cieľom a uvedomiť si, že človek sa učí z vlastných chýb. Dopredu posúvajú práve tie chyby. Takže dať si cieľ a nebáť sa skúšať nové veci, a nebáť sa robiť chyby.
Juraj: To je ako v škole, keď dostane niekto päťku. Kto chce, tak si ju opraví, že? V jednoduchosti poviem – trpezlivosť ruže prináša.
_
Gamčácke vedeli ste že?
Viete o niekom, kto sa venoval alebo venuje rýchlostnej kanoistike? Určite nám dajte vedieť!
